Líščie Diery

Michaela Šuranská v zaujatí artefaktmi a krajinnými oblasťami zhmotňuje vo svojich dielach vizuálne situácie konkrétnej záhradkárskej lokality neďaleko Levíc, kde vyrastala. Nerobí však reálne krajinné záznamy. Pracuje s narušením chronologických, logických a ideových súvislostí daného miesta, prelína ich, dekonštruuje a opäť nanovo konštruuje, „montuje“.

 

Čerpá pritom z úvahy, že i záhradkársku oblasť možno považovať za atypický druh archeoskanzenu. Za mnohovrstevný priestor, ktorý je sám osebe postmodernou kolážou, hybridom, kde jednotlivé prvky asociujú históriu lokality, prezentujú subjektívne mikrohistórie, alebo odkazujú iba sami na seba.

 

Výstava Líščie diery je inšpirovaná faktom, že na území vybranej záhradkárskej oblasti sa nachádza pôvodné hradisko z 9. – 10. storočia. To je čiastočne zničené a prekryté nešetrnými novodobými vrstvami, ktoré sú výsledkom činnosti záhradkárov a vinohradníkov v 20. a 21. storočí.

 

Názov Líščie diery odkazuje tiež na povahu súčasného terénu, v ktorom sú rôzne diery, jamy po vyvrátených stromoch, priekopy a okraje pôvodného hradiska zvažujúce sa k rieke Hron. V oblasti vznikol zvláštny terén s priepasťami obsahujúci rôzne vyhodené prírodné i artificiálne materiály. Autorka tieto nájdené „artefakty“ integruje priamo do svojich diel alebo vytvára nove simulované referencie na krajinnú oblasť „líščich dier“.

 

Záznamy „dier“ prekrýva s iným typom ruín, a to „antikizujúcimi“ ruinami budov a chrámov, čím spája vysoké, historické s významovo nižším a súčasným. Na jej maľbách sa tak vizualizujú viaceré poprekrývané vrstvy rôznych námetov a reálií – záhradkárska oblasť, antická architektúra z oblasti dnešného Talianska, vinica, les, kamene, rôzne časové stopy a obdobia.

 

Autorka pracuje s filmom spomienok, rôznych obrazov, ktoré sú navnímané a potom z pamäti vyťahované do kompozícií, niekde konkrétnejších, inde naznačených alebo úplne dekonštruovaných. Práca s tvaroslovím a prelamovanie maľby smerom von do priestoru je na prácach Michaely Šuranskej podporená integrovaním nájdeného odpadového materiálu, ktorý akoby dopovedával príbeh jej diel.

 

Obrazy a maľby expandujúce do prostredia sú na výstave doplnené o dve videá zachytávajúce niečo ako symbolický prvotný autorkin archeologický výskum, mapovanie prostredia a zbieranie odpadových prírodných, ale i syntetických materiálov, ktoré používa vo svojich maľbách a inštaláciách.

 

Jedno z videí obsahuje zvukovú stopu, v ktorej si Šuranská vlastnými názvami pomenúva zbierané prvky podľa ich tvaru a štruktúry – „odseknuté, vytrhnuté, informačné, ľanovité, šupinové“ atď. Tým jednotlivým fragmentom prikladá istú vážnosť, keďže sa pravdepodobne stanú tým, čo po nás objavia nasledujúce generácie. 

 

Michaela Šuranská v „líščích dierach“ vytvára nové typy prostredí, ktoré môžu byť realitou, čiastočnou realitou alebo ňou byť vôbec nemusia. To, čo sa v týchto prostrediach deje, sa už možno odohralo, odohráva, alebo sa ešte len odohrá a zo situácie zostane záznam. Záleží na tom, z akého bodu situáciu sledujeme.

 

Šuranskej maľby vychádzajú z reality, fotografií, koláží, rôznorodých námetov, vlastnej industriálnej a krajinnej ikonografie, ale i z pridaných materiálov v podobe textílií a celtovín vložených priamo do obrazov.

Sú to motívy vystupujúce von k diváctvu, ktoré ho majú tendenciu vťahovať spať do plochy obrazu. Autorka intervenciou do priestoru Flatgallery odkazuje na ľudské rituály a posvätné miesta, ktoré na základe Foucaultovej eseje označuje ako „heterotópie“. Tieto územia/výseky definuje ako typy akýchsi miest – „nemiest“, iných, okrajových, zvláštnych, tajomných až kultových priestorov, ktoré môžeme nájsť v každej dobe, kultúre a civilizácii. V jej prípade ide o konkrétnu „heterotópiu“ v podobe pôvodného halštatského hradiska pri Tlmačoch, na ktorom zhruba od 70. rokov 20. storočia vyrástla záhradkárska oblasť.

 

Toto miesto sa stalo akýmsi zvláštnym zakonzervovaným územím, kde sa prelína dávnejšia historická minulosť s nie až takou dávnou minulosťou a súčasnosťou. Je to prototyp miesta, kde sa do seba prelamuje a kliesni historické a súčasné, ako i reálne a fiktívne. Je hybridom v reálnom priestore a čase, ktorý je otvorený rôznorodosti interpretácií a náhľadov.